Strečkovitosť raticovej zveri

Strečkovitosť je parazitárne ochorenie spôsobené larválnymi štádiami dospelých strečkov. Strečky tvoria svojráznu skupinu z radu dvojkrídleho hmyzu. Je tvorená čeľaďou Hypodermatidae a Oestridae. Dospelé strečky neprijímajú pri kopulácii a kladení vajíčok alebo lariev potravu a po 1-3 týždňoch vyčerpaním hynú. Ďalej sú zvláštne tým, že larvy podľa druhu modifikovali svoje parazitovanie v konečnej fáze buď v tráviacom aparáte (gastricolae – väčšina konských strečkov) alebo v hrtane, dutinách hlavy, zvlášť v zadnej časti dutiny nosovej (cavicolae– strečok ovčí, strečok hltanový), pri tretej skupine pod kožou (cuticolae – strečok hovädzí, strečok srnčí). U domestikovaných  foriem a voľne žijúcej raticovej zveri parazituje približne 9 hlavných druhov, z ktorých  je pre raticovú zver typická podkožná a nosohltanová forma strečkovitosti. Medzi hmyzom vyskytujúcim sa v našich zemepisných šírkach patria strečky medzi najrýchlejšie lietajúci hmyz a majú jednu generáciu do roka. V teplejších oblastiach majú 2 generácie (trópy, subtrópy).

Podkožnú strečkovitosť raticovej zveri spôsobujú zástupcovia rodu Hypoderma – podkožné strečky. Sú to stredne veľké a pomerne zavalité muchy (10-16 mm), ktoré majú telo pokryté hustými chĺpkami,  čo pripomína čmeliaka. Nosohltanovú strečkovitosť v našich zemepisných šírkach spôsobujú zástupcovia rodov Cephenemyia a Pharyngomyia – nosohltanové strečky. Sú strednej veľkosti (10-17 mm) a ich telo je  pokryté hustými chĺpkami. Na rozdiel od predošlého rodu parazitujú v nosových a v hlavových dutinách a dospelé samičky nekladú vajíčka na srsť, ale vystrekujú larvy 1.št. do oblasti nosových otvorov. Tieto následne postupujú do hrtanu, hltanu a príslušných dutín. Po zimnom slnovrate začínajú aktívnym pohybom putovať smerom k nosovým otvorom (čím dospelejšie, tým bližšie k otvorom). Pri tejto forme strečkovitosti je najlepšie vyvinutý vzťah medzi parazitom a hostiteľom týkajúci sa  postupného dozrievania lariev, aby nedošlo k upchatiu dýchacích otvorov a následne k úhynu hostiteľa.

Cieľom našej práce bolo zistiť vplyv strečkovitosti na hmotnosť zveri počas rokov 2012 až 2014. Pri obidvoch formách strečkovitosti zver neskoro prefarbovala, srsť bola matná, zježená a odstávala. U srnčej zveri bola hmotnosť ulovených a odovzdaných jedincov o 2,1-2,26 kg nižšia v neprospech napadnutých jedincov (priem. hmotnosť pozitívnych 12,27 kg a priem. hmotnosť negatívnych 14,53 kg). Najväčší úbytok bol zaznamenaný u srncov v 4. roku života, čo má svoje ekologicko-etologické opodstatnenie (vytváranie vlastných teritórií v ruji).

Monitorovanie strečkovitosti u zveri má veľký význam najmä pre ovplyvnenie celkového zdravotného stavu zveri. U srncov dochádza k rastu netypického parožia, ale hlavne k nižšej bodovej hodnote trofeje. V literatúre sa uvádza pokles až o 12,76 bodov v neprospech pozitívnych jedincov. Telesná hmotnosť jedincov, u ktorých bola diagnostikovaná strečkovitosť bola oproti zdravým jedincom nižšia.