Stroopov test významne ovplyvňuje variabilitu frekvencie srdca, ale nie koncentráciu slinnej alfa-amylázy

Authors: Andrej Harinek 1    Diana Filčíková 1    Dominika Sersenová 1    Jaroslava Durdiaková 1    Lenka Vokálová 1    Daniela Ostatníková 1   
1 Fyziologický ústav, Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Bratislava, Bratislava, Slovensko   
Year: 2015
Section: Cellular metabolism, physiology, molecular biology and genetics (clinical trials)
Abstract No.: 1232
ISBN: 978-80-970712-8-8

Úvod: Mentálna záťaž (MZ) predstavuje významný psychologický faktor spôsobujúci aktiváciu stresovej odpovede organizmu. Túto odpoveď je možné monitorovať pomocou zmien autonómneho nervového systému. Za významný marker autonómnej regulácie srdca sa považuje variabilita frekvencie srdca (VFS). Počas MZ nastáva pokles aktivity parasympatikového (PNS) a nárast aktivity sympatikového nervového systému (SNS), čo sa prejaví poklesom celkovej VFS a aktivity VFS zodpovedajúcej PNS. V poslednom období narastajúci počet štúdií naznačuje, že stúpajúca aktivita  SNS počas pôsobenia stresu by mohla byť sprevádzaná zvýšením koncentrácie slinnej alfa-amylázy (sAA), čo by mohlo predstavovať ďalší neinvazívny marker stresovej reakcie. Cieľom našej štúdie bolo porovnať zmeny „tradičných“ stresových markerov ako sú frekvencia srdca (FS), frekvencia dýchania (FD), vybrané parametre VFS a zmeny v koncentráciách sAA počas mentálneho stresu.

Metodika: Štúdie sa zúčastnilo spolu 83 študentov vysokej školy (25 mužov a 58 žien; vek = 20,75; SD = 1,39), ktorých sme náhodne rozdelili do skupiny s MZ  a kontrolnej. Procedúra pozostávala z troch 5 minútových fáz počas ktorých sme zaznamenávali FS, FD a VFS a na konci každej sme odobrali vzorku sliny. Obe skupiny sledovali v prvej a tretej fáze videá s neutrálnou tematikou. Počas druhej fázy bol  skupine s MZ  administrovaný Stroopov test pričom kontrolná skupina  sledovala video s relaxačnou hudbou.

Výsledky: V skupine s MZ sme na rozdiel od kontrolnej zaznamenali počas druhej fázy signifikantne vyššiu FS a FD a nižšiu aktivitu vo vysokofrekvenčnej oblasti VFS (HFnu), ktorá zodpovedá aktivite PNS. Nezaznamenali sme žiadne štatisticky významné rozdiely v koncentráciách sAA, pozorovali sme však trend nárastu koncentrácie sAA v skupine s MZ počas druhej fázy a následný pokles v tretej fáze. Pri hodnotení VFS sme sa zamerali tiež na pohlavné rozdiely. V prvej (bazálnej) fáze sme zaznamenali signifikantne vyššiu aktivitu vo vysokofrekvenčnej oblasti (HFnu) u žien a naopak vyšší spektrálny výkon v nízkofrekvenčnej oblasti (LFnu), zodpovedá aktivite SNS, u mužov. Tiež sme odhalili odlišný trend v zmenách aktivity vysoko- a nízkofrekvenčného spektra u mužov a žien v skupine s MZ. U žien sme pozorovali signifikantný nárast aktivity v nízkofrekvenčnom a pokles vo vysokofrekvenčnom pásme počas MZ a následný návrat hodnôt na úroveň pred záťažou, zatiaľ čo u mužov sme tento návrat nepozorovali.

Záver: Zaznamenané zmeny FS, FD a parametrov VFS naznačujú pokles aktivity PNS (vagového tonusu) a nárast aktivity SNS počas MZ. Zároveň sme pozorovali rýchly návrat vagového tonusu po skončení MZ na úroveň pred záťažou. Trend rýchleho návratu vagového tonusu na bazálne hodnoty je v súlade s tzv. polyvagovou teóriou, ktorá hovorí o tom, že pokles aktivity PNS zaznamenaný pomocou vagového tonusu počas MZ a následný návrat svedčí pre flexibilitu a adaptabilitu systému.Pri porovnaní mužov a žien sme pozorovali odlišný trend, kedy muži nezaznamenali očakávaný návrat hodnôt VFS na úroveň pred MZ. Zároveň sme už bazálne zaznamenali nižší vagový tonus u mužov. Vyššia aktivita vo vysokofrekvenčnej oblasti u žien a odlišný trend odpovede u mužov pravdepodobne súvisia s rozdielnymi hladinami pohlavných hormónov. Funkčné zobrazovacie metódy ukázali, že testosterón má aktivačný vplyv na amygdalu, redukuje funkčné spojenie amygdaly s orbitofrontálnou kôrou a zvyšuje aktivitu spojenia amygdala – hypotalamus, čo ovplyvňuje pohlavné rozdiely v autonómnej regulácii, kognitívnych a emocionálnych procesoch.

Z hľadiska sAA sme v súlade s výsledkami VFS pozorovali nárast koncentrácií počas MZ a následný pokles hladín na úroveň pred záťažou. Tieto zmeny však neboli štatisticky významné. Štúdie ukázali, že rozličné testy indukujúce stres v laboratórnych podmienkach (vrátane Stroopovho testu) sa odlišujú v pravdepodobnosti a intenzite vyvolaných psychofyziologických stresových reakcií. Hoci niektoré testy (napr. „Trier Social Stress Test“) opakovane viedli k vzostupu hladín sAA, pri Stroopovom teste sú výsledky zatiaľ nejednoznačné a vyžadujú ďalšie skúmanie.

Podporené grantmi VEGA 1/0066/12, APVV 0254-11 a APVV 0253-10.