Rozvoj sekundárneho glaukómu po stereotaktickej rádiochirurgii malígneho melanómu choroidey

Authors: Lucia Prochászková 1    Adriána Furdová 1    Katarína Macková 2    Alena Furdová 1    Iveta Waczulíková 3    Gabriel Králik 4   
1 Klinika oftalmológie LF UK a UNB, Bratislava    2 Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK, Bratislava    3 Katedra jadrovej fyziky a biofyziky UK, Bratislava    4 Ústav klinickej fyziky SZU a OÚSA, Bratislava   
Year: 2014
Section: Biophysics, mathematical modeling, biostatistics
Abstract No.: 1072
ISBN: 978-80-970712-6-4

Malígny melanóm choroidey je najčastejším primárnym vnútroočným nádorom dospelého veku. Jednou z možností liečby týchto nádorov je využitie ionizujúceho žiarenia pri stereotaktickej rádiochirurgii. (1) Stereotaktická rádiochirurgia je “konzervatívnou“ a neinvazívnou alternatívou enukleácie bulbu v liečbe choroidálnych melanómov. Umožňuje cielené ožiarenie nádorového ložiska dávkou 35,0 - 40,0 Gy z externého zdroja žiarenia bez nutnosti otvorenia bulbu a s minimalizáciou škodlivého vplyvu žiarenia na rádiosenzitívne štruktúry oka, avšak úplná eliminácia rizika ožiarenia citlivých štruktúr nie je možná – hlavne z dôvodu častého výskytu nádoru v oblasti fovey alebo terču zrakového nervu. (2, 3, 4, 5)
Z vlastností ionizujúceho žiarenia vyplýva jeho vplyv aj na zdravé tkanivá, čo má za následok vznik postradiačných komplikácii. Najčastejšou a najzávažnejšou komplikáciou stereotaktickej rádiochirurgie malígnych melanómov uveálneho traktu je sekundárny glaukóm. Rozvoju glaukómu predchádza rubeóza dúhovky (rubeosis iridis), ktorej vznik sa vysvetľuje ischémiou indukovanou neovaskularizáciou dúhovky, tvorbou fibrovaskulárneho tkaniva a synechií, ktoré v dúhovkovo-rohovkovom uhle mechanicky bránia odtoku vnútroočnej tekutiny, čo spôsobuje zvyšovanie vnútroočného tlaku (VOT). (6, 7)

V našej práci sme retrospektívnou analýzou hodnotili súbor 40 pacientov, ktorí podstúpili stereotaktickú rádiochirurgiu malígneho melanómu choroidey v rokoch 2009 až 2011. Boli sledované hodnoty VOT u každého pacienta v časových obdobiach pred operáciou, dva týždne po operácii, 6 mesiacov po operácii a následne v 6-mesačných intervaloch.
Viacnásobnou lineárnou regresiou sme hodnotili vzťah medzi prediktormi (dávkou na rizikových štruktúrach – šošovke a zrakovom nerve) a zmenou hodnoty VOT od začiatočného stavu v každom časovom intervale. Za signifikantné vzťahy považujeme koreláciu medzi dávkou na šošovke a VOT v čase 12 mesiacov (p = 0,05), 18 mesiacov (p = 0,02), 24 mesiacov (p = 0,003) a 48 mesiacov (p = 0,02) po zákroku.
V 7 prípadoch bolo nutné vykonať sekundárnu enukleáciu bulbu z dôvodu refraktérnosti zvyšujúcich sa hodnôt VOT na podávanú terapiu. Enukleácia bola vykonaná najskôr po 2 mesiacoch, najneskôr po 3 rokoch po zákroku (priemer 14 mesiacov).
Porovnávali sme hodnoty VOT v jednotlivých časových obdobiach medzi kontrolnou skupinou a skupinou enukleovaných pacientov. Rozdiely medzi skupinami boli hodnotené pomocou dvojfaktorovej analýzy rozptylu ANOVA. Analýza poukázala na významné rozdiely v priemeroch medzi skupinami - kontrolná a po enukleácii (p < 0,0001), v priemerných hodnotách VOT v rôznych časoch zaznamenania (p = 0,0005). Zároveň je signifikantná aj interakcia medzi oboma faktormi – čase a zaradení do skupiny (p = 0,0118).
Na zistenie medziskupinových rozdielov v čase sme použili metódu viacnásobného porovnania. Za signifikantný rozdiel medzi porovnávanými skupinami je považovaný rozdiel v čase 2 týždňov (p = 0,004), 24 mesiacov (p = 0,03) a 36 mesiacov (p = 0,009) po zákroku.

Záverom možno zhrnúť, že naša práca potvrdila predpokladaný súvis veľkosti dávky žiarenia na rizikových štruktúrach a hodnoty VOT v čase. Zaznamenali sme signifikantné vzťahy vo viacerých časových obdobiach, kde veľkosť dávky žiarenia na šošovke korelovala s hodnotou VOT. Na potvrdenie predpokladu určenia dávky na šošovke ako prediktora pre VOT je potrebný ďalší zber dát, vzhľadom na výskyt časových údajov, kde sa vzťah nepotvrdil.

Analýza dát bola umožnená vďaka projektom KEGA 003UK-4/2012 a KEGA 008UK-4/2014.
(1) Furdová A., Oláh Z. Nádory oka a okolitých štruktúr. Brno: Cerm, 2010. 21-58.
(2) Furdova A., Strmen P., Waczulikova I., Chorvath M., Sramka M., Slezak P. One-day session LINAC-based stereotactic radiosurgery of posterior uveal melanoma. In Eur J Ophthalmol, 2012; 22(2): 226 – 235.
(3) Furdova A., Slezak P., Chorvath M., Waczulikova I., Sramka M., Kralik G. No differences in outcome between radical surgical treatment (enucleation) and stereotactic radiosurgery in patients with posterior uveal melanoma. In Neoplasma, 2010; 57(4): 377-381.
(4) Lučenič A., Fríbertová M., Chorváth M. Stereotaktická rádiochirurgia malígneho melanómu oka. In Onkológia, 2011; 6: 35.
(5) Šramka M. Stereotaktická rádiochirurgia v liečbe nádorov hlavy a krku. In Onkológia, 2006; 2: 126-129.
(6) Furdova A., Strmen P., Sramka M. Complications in pacients with uveal melanoma after stereotactic radiosurgery and brachyterapy. In Bratisl Lek Listy, 2005; 106 (12): 401-406.
(7) Rumelt S. (Ed.) Glaucoma – basic and clinical aspects. Rijeka: Intech, 2013. 333-357.